Pri návštevách galérií a ateliérov výtvarných umelcov človek vstupuje do toho svojho sveta, ktorý tak potrebuje, ale ktorý preň v dennom kolotoči nejestvuje. Hľadá v ňom spojenca, ktorým je umenie. Keď nájde to svoje, premýšľa nad hodnotou a trvalosťou jej platnosti. Nadchýna sa krásou a opatrne uvažuje nad jej prchavosťou alebo premenlivosťou. Poznaním prichádza na to, že nie iba krása je hodnota. Že trváca kvalita je v živote. Keď vstúpi život do umenia, vtedy sa stáva večné. Vtedy sa jeho poslanie ako tvorivého aktu človeka naplní.
Mabe vstúpil do výtvarného života s obdivom a úctou k človeku. Jeho diela vznikajú vďaka náročnému štúdiu výtvarných techník a maliarskych postupov a znovu objavovaním ľudského princípu. Každému novému predchádza sen.
Dobrý umelec netvorí preto, aby sa zapáčil ľuďom. On si práve jedinečnosťou vytvára svojich vlastných obdivovateľov. Umenie, kde nositeľom myšlienky je človek, sa tisícročia vyvíja a stále je schopne predstaviť nové posolstvá.
Život je to najvzácnejšie, čoho sa môže tvorca chopiť ako myšlienky a spoznávať ju. Jej históriu, dnešok, vyjadrenie, realitu, imagináciu, pohyb. Vrcholom je prirodzene homo sapiens. Fascinuje telom a dušou pri hľadaní čistoty a dokonalosti ako večnej otázky pre seba. Som? Naozaj som?
City tvorcu i diváka mi často pripomínajú vlny. Jednou cestou sa stretnú, inou sa rozchádzajú. Najväčšou energiou nášho súcna je malý bod, ktorý umelec stále hľadá. Blíži sa k nemu, aby ho nikdy nedosiahol. To je o živote a mieste umenia v ňom. Dobrý tvorca by sa nikdy netrápil, keby nemal srdce. Nikdy.
Mabe-ho obrazy sú impresiami, ktoré fascinujú. Vznikajú v jedinečnej autorskej ceste, ktorá už dnes má svoj vlastný umelecký rukopis. Je v nich niečo z dávnej histórie, dobou a nekonečnými vojnami zbytočných obetí poškodenej obrazovej plochy a hodnoty dneška. Presvitá z nich nádej. Čokoľvek je v autorových kresbách a obrazoch tajomné a čarovné, to s ním niekedy prežívame. Je figuralista. Surreálny fantasta. Experimentuje s abstrakciou na ploche každého diela. Do výrazov tvárí vkladá expresívne napätie, ale i krásu. Maľuje skratkovito, ale významovo. Symboly netreba dlho hľadať. Dokáže nás rozpracovať so všetkým odchýlkami ako jedného človeka. Toho, ktorého poznáme. Obyčajný a preto vznešený a jedinečný. Výraz tváre. Pohľad očí. Gesto rukou. A autor obrazu.
Veľmi si vážim práve túto tvorbu. Je umeleckým protikladom voči neumeleckému dnešku násilia, plytkosti a gýču, ktorý človeka degraduje na hnus.
Mabe totiž iba nemaľuje a nekreslí. On robí umenie. Súčasnú tvorbu. Moderné obrazy, kompozične osobité, námetovo príťažlivé. On z nich človeka vyberá, aby ho opäť vytvoril v novom priestore. Myslím, že tým evokuje našu budúcnosť.
PhDr. Ľuboslav Moza
marec 2013
Mabe a jeho obrazy.
Plátna presiaknuté farbami, ktoré nič neprifarbujú.
Sú výtvarné, veď sú to obrazy. Bodka. Neriešiť umenie, technické aspekty či kaskády výtvarných štýlov. Načo, veď mnohí ani nedokážu pomenovať farby, na ktoré sa pozerajú (ani ja nie).
A tak sa vrhám do obrazov inštinktívne. Pocitom. Zmyslami.
V jednej chvíli čitateľné, realistické na kosť, okamžite uveriteľné a zároveň ľahko transcendentálne. Akoby tie bytosti uchopené plátnom levitovali v hmlovine farieb.
Intímne, obnažené duše žijúce v exile tiel.
Hoci sú to diela často veľkých rozmerov, mnohým dominuje priam s chirurgickou presnosťou realita ľudských tvári a ich epicentrum. Oči. Stačí im na okamih neodolať a už splývam s pohľadom, ktorý potláča všetko do úzadia a plynule pohlcuje celý obraz, a napokon aj mňa.
A tak tam stojím a putujem obrazmi, cez pohľady, ktoré vťahujú i vzďaľujú. Akoby posielali človeka do stavu pokory, z ktorej sa vám chce kričať ako veľmi rozumiete, ako veľmi TO cítite.
A napokon sa pristihnete umlčaní. Už nechcete podľahnúť pretlaku slov, nechcete o nich hovoriť, pretože ony hovoria o vás... a to ticho je ohlušujúce.
Pred pár dňami som sa pri jednej zaujímavej debate vrátila k pasážam mojej obľúbenej knihy. Hlavný hrdina (človek tvorivý) sa počas návštevy galérie zamýšľa nad zmysluplnosťou portrétov..."ktoré sa zjavne maľovali preto, aby sa vytvorila falošná podoba, ktorá sa mala pokladať za skutočnú." Kladie si otázku, kto a prečo by inak chcel byť maliarom tak odhalený, aby jeho portrét potom ukazoval niečo, čo sa o sebe snažil utajiť...
Pri pohľade na Mabe-ho obrazy mám zvláštne príjemný pocit a v myšlienkach komponujem odpoveď hlavnému hrdinovi...
Mám rada to chvenie, keď stojím zoči-voči Niečomu, čo ma presahuje.
Mabe, vďaka za to.
Martina Danková (Tia Danko), fotografka
apríl 2013
